Niekde medzi vodou a vzduchom

Unavená kajakárka sedí na brehu. Na hlave prilba a nepremokavé oblečenie, z ktorého steká na zem voda. Zmiešaná s kropajami potu steká aj z tváre. Stále je trochu zadýchaná, ale už nemusí bojovať o každý dúšok vzduchu. Na brehu je ho dostatok. Pred pár minútami to tak nebolo. Vo vysokom tempe pádlovala dole riekou. Jej mozog automaticky spracovával informácie o rýchlosti prúdu, o vzdialenostiach k bránkam, o tom čo vidí. Vydával povely telu aby spravilo iba potrebné a účelné pohyby.

Vlny, ktoré ju zalievali obmedzovali pohyb vpred. Mnohokrát svoj kajak ani nevidela iba polohou spodnej časti tela tušila kde sa nachádza. Počas jazdy intuitívne zadržiavala dych tak, aby sa nenadýchla vody a aby sa jej jazda nezmenila z boja o výsledok na boj o kyslík. Cyklickými pohybmi rúk ponárala pádlo do vody a poháňala sa bližšie k cieľu.

„Preteky idem na vysokej pulzovej frekvencii takže najmä v spodnej časti trate som už zadýchaná. Ak by som si vtedy v niektorej vlne ako sa hovorí „logla vody“ mohla by som sa začať dusiť. Zadržiavanie dychu je prirodzenou reakciou a zdokonaľuje sa ruka v ruke s tréningom jazdy na divokej vode. Veľmi nepríjemné je ak sa náhodou na trati prevrátim. Niekedy sa stane, že sa predtým nestihnem ani nadýchnuť. Vtedy trvá každá sekunda pod vodou trojnásobne dlho.“