OH v Pekingu

Vďaka Slovenskému olympijskému výboru som sa dostala do Pekingu ako diváčka a to hneď v úvodný týždeň hier. Spolu s pánom prezidentom, so skupinou sponzorov, niekoľkými športovcami a zhruba pätnástimi krabicami proviantu sme odlietali špeciálom z bratislavského letiska. Vedela som, že nebude jednoduché sledovať preteky, v ktorých som túžila stáť na štarte aj ja. Dúfala som však, že ako diváčka budem mať možnosť vidieť veci z iného pohľadu a hlavne vo väčšej pohode.

Cesty za športoviskami sprevádzali preplnené ulice Pekingu. Mesto, kde je hustota obyvateľov na štvorcový kilometer aj tak vysoká, sa obmedzeniami v doprave a pohybu po uliciach ešte viac zahltilo. Koncetrácia ludí okolo športovísk bola obrovská. Všade boli nasadení milicionári, ktorí koordinovali zmätok. Povely ako "po týchto schodoch iba hore" alebo "smerom tam iba po pravej strane" boli bežné a na zorganizovanie miestneho chaosu nutné. V autobusoch nechýbal pracovník - takzvaný "okrikovač", ktorý v snahe využiť každý štvorcový centimeter neustále okrikoval cestujúcich, aby sa posunuli ďalej do vozidla.
Pojem vzdialenosti v Pekingu má trochu iné hodnoty. Ak poviete niekomu v centre, že stačí prejsť cez ulicu znamená to, že ho čaká aj 100 metrový prechod pre chodcov, kde v diaľke ledva rozozná panáčika na semafóre. Ulica vedúca cez Námestie nebeského pokoja a popod slovenský dom má takmer 20km a je plná architektonických skvostov, ktoré sú v nočných svetlách ešte impozantnejšie. Niektoré jej časti môžu konkurovať aj uliciam v Dubai.

Pri ceste preplneným pekingským metrom či autobusom treba zabudnúť na niektoré u nás zaužívané pravidlá slušného správania sa. Pokiaľ sa dostatočne netlačíte a nepredbiehate, môže sa vám ľahko stať, že sa nedostanete dnu, alebo ešte horšie von. Zvyk, že najskôr sa vystupuje a následne nastupuje tu rozhodne neplatí. Podobne si nemôžete byť istý ani pri prechode cez cestu. Zelený panáčik vôbec neznamená, že v sekunde neskončíte na riadidlách bicykla alebo na kapote taxíka. Chodec na prechode jednoducho nemá prednosť. Rýchle reakcie vám zachránia život obzvlášť keď križujete osemprúdovú cestu v centre mesta.

Príchod na každé športovisko je sprevádzaný prísnejšou bezpečnostnou kontrolou ako na letisku. Samozrejmé je, že sa dovnútra nedostanete s vodou, ale dokonca ani so žuvačkami a kovovými perami. Skenovacie zariadenia sú navyše v každom hoteli a pri vstupe do každej stanice metra. Za deň vás alebo vašu batožinu tak preskenujú aj desaťkrát. O pracovnú silu pri organizácii hier v Číne samozrejme nemôže byť núdza. Na každú činnosť sú pripravení aspoň dvaja-traja ľudia. Pri vstupe na športovisko prvý dobrovoľník ústrižok na vstupenke ohne, aby ho následne jeho kolega stojaci tri metre za ním mohol odtrhnúť.

V Číne je vodný slalom takmer neznámy šport. Napriek tomu boli vo finálové dni obrovské tribúny okolo trate takmer zaplnené. Každý divácky sektor mal jedného "dirigenta", ktorý stál pod tribúnou a usmerňoval domácich fanúšikov pri povzbudzovaní. Pomôckou bola aj veľkoplošná obrazovka, ktorá chvíľami zobrazovala inštrukcie o tom, v akom rytme tlieskať a kedy kričať. Atmosféra na čínskych častiach tribúny tak bola viac-menej umelo vykonštruovaná, neporovnateľná k tej, akú vytvorili skupiny slovenských či francúzskych fanúšikov. K spontánnejšiemu nadšeniu číňanov nedokázali prispieť ani domáci pretekári, ktorí postupne zlyhávali jeden za druhým a rozplynuli tak všetky čínske sny o medaile z divokej vody.